Mlynár
29.07.2012 20:05
Tento príbeh k nám doľahol len nedávno a zneďaleka- z Vassagónie. Lenže kto už teraz si trúfne určiť čo je rozprávka, báj alebo skutočnosť? Skúsenosť nás učí, že príbehy nášho sveta sú predsa tým neuveriteľnejšie, čím skutočnejšie majú jadro...
Volal sa Domenico. Priezvisko si už nepamätám, ale všetci ho volali Menocchio. Bol mlynárom vo Furlansku, kraji šírom a plodnom, pod ochranou jedného z najmocnejších miest Vassagónie. Dane boli nízke, zimy mierne, život pokojný...ale všetko má svoju cenu. Cirkev tu mala veľkú moc. V každom malom mestečku a dedine stál chrám a v ňom kňaz. Nikto tomu pozornému Oku neunikol.
Menocchio bol mlynárom. Mal ženu a pár detí, občas slúžil v chráme, ako každý počestný občan. Bol vcelku spokojný...Vo Furlansku však pôsobili aj iné sily. Tajomnejšie- temné a démonické, ako by povedala Cirkev. Boli tu však skôr ako ona...a všetci o nich vedeli. No nehovorili o nich, nikoho ani nenapadlo aby o nich povedal kňazovi. Boli to proste Oni. Liečili dobytok, liečili deti a pomáhali im na svet, obilie sa vždy na poliach zazelenalo a nič za to nežiadali. Niekedy ich nazývali „ Dobrými pútnikmi“, hovorilo sa, že v noci opúšťajú svoje telá a ich duše sa vznášajú nad krajom, aby chránili jeho obyvateľov pred všetkým zlým.
I Menocchio o nich vedel. Každý rok na jar priviedol do svojho mlyna jednu z nich, starú ženu žijúcu na brehu jazera. Požehnala mlynu a rodine a prijala vždy len toľko, koľko Menocchio mohol po zime dať. Robili to tak všetci...na jar po kraji putovali osamelé postavy a žehnali poliam, remeselným dielňam i domom a po ich návšteve sa na kraj spustili životodarné jarné dažde, zem bola plodná a vydala svoje poklady.
I toho roku poslal v prvý jarný deň Menocchio jedného zo svojich synov do domu pri jazere, aby priviedol starenu, už to bola súčasť rituálu. Keď však vychádzal zo stajne a uvidel zo zákruty vychádzať svojho syna na voze, nesedela na ňom zhrbená starenka. Voz zastavil na dvore a zoskočila z neho mladá tmavovlasá žena. Nebola nijak vysoká, pútala pozornosť iným spôsobom- presne rovnakým ako tá starena- ak ste neboli zasvätený, pripísali by ste to rodinnej podobe.
„ Pekný deň“ pozdravila ho.
Chvíľu nebol schopný slova.
„ Cesare, bež do kuchyne, matka ťa potrebuje.“ -prehovoril po chvíli smerom k synovi.
„ Si Domenico však...“ usmiala sa.“ Colombina mi povedala, že o tomto čase nás očakávaš. Som Beatrice.“
Podal jej ruku.“ Áno, to je moje meno...ale volajú ma Menocchio i ty ma tak môžeš volať. Čo sa stalo s Colombínou?“
„ Od minulej jesene choravela..starala som sa o ňu, kým sa krátko po Novom roku neodobrala...zaujala som jej miesto. “ Viac o sebe a svojej minulosti už nikdy nepovedala.
„Tak teda...poď so mnou...do mlyna“ Zrazu si pripadal veľmi nepatrične, s Colombínou to bolo prirodzené. Teraz si pripadal, že robí niečo, za čo by sa mal hanbiť, ale podivne ho to uspokojovalo.
Vošli do mlyna, kde sa po väčšinu roka povaľovalo množstvo vriec...teraz tu bolo čisto a upratané, v pruhu svetla, ktoré presvitalo cez drevené dosky vírili zrniečka minuloročnej múky. Dvere boli vyzdobené jarnými vetvičkami a vedľa mlynského systému bolo vystlané rovnako zelené lôžko. Domenico netušil aký je jeho význam, no pripravoval ho každý rok, tak ako mu prikázal jeho otec, ktorý vodil do mlyna Colombínu pred ním.
Beatrice sa s uspokojením po mlyne rozhliadla.
„ Tak...mám ťa tu nechať, alebo...?“
„ Nie- ostaň. Toto požehnanie bude špeciálne. Colombína mi povedala, že ju priviedol do mlyna prvý krát tvoj otec. Teraz som tu ja- ta nová. Musí byť spečatená nová zmluva.“
„ Zmluva?“ Otec Domenicovi o žiadnej zmluve nehovoril.
„ Požehnám tvojmu mlynu, mlynár. Dám ti aj dar- to po čom v skrytu duše túžiš.“
„ Po čom túžim? Chcem len požehnanie svojmu mlynu...“
„ Nie po čom túži mlynár Menocchio, ktorý sa vzorne stará o svojich 6 detí a ženu a ktorý každú tretiu sobotu upratuje chrám.. „- prekvapilo ho, odkiaľ toľko o ňom vie, musela sa pýtať v dedine. No že by o nej nikto nepovedal jemu..?
„...ale to, po čom túži Domenico, ktorý žije hlboko tu.“ Dotkla sa teplou rukou jeho hrude.
Zamyslel sa- po čom túži?
Beatrice odniekiaľ vytiahla kostenú ihlu...také sa už nepoužívali. Vzala ho za ruku a kým sa stihol spamätať, bodla ho do ľavého boku. Zľakol sa a čakal ostrú bolesť- no necítil nič. Beatrice si priložila ihlu k perám a ochutnala kvapku krvi, ktorá na nej uviazla.
Domenico sa chytil za bok, no na jeho ruke krv nebola...vyhrnul si košeľu a nebola tam ani stopa po rane. Len drobná dierka v drsnej ľanovej látke.
Beatrice mala zavreté oči. Sledoval krv, ktorá jej uviazla na spodnej pere. Usmievala sa.
„ Veľmi dobre Domenico...veľmi užitočné.“ Šepkala si pre seba.
Bol zvedavý... „ Čo vidíš?“ spýtal sa rovnako potichu.
„ Že si veľmi múdry...ale že ti niečo chýba- a ja ti to dám“.
Vybrala z iného vrecka za hrsť čohosi. Vyzeralo to ako múka...lenže sivé. Ako múka zošednutá vekmi.. Ani sa nestihol spamätať a fúkla mu to do tváre. Rozkašľal sa od vône bylín a ešte čohosi, čo nedokázal identifikovať. Mal pocit, že ho štípu oči a zvláštne mravenčenie vzadu v lebke. Po chvíli to prestalo. Zotrel si prášok z tváre. Nemal pocit, že sa niečo zmenilo.
„ Čo si to spravila?“
„ Dala som ti dar...tak ako to má byť podľa zmluvy. Ale teraz musíš dať dar aj ty mne. Niečo si od teba vezmem. Nesmieš to chcieť späť, ani nič čo z toho vzíde.“
Bol príliš ochromený z toho, čo sa dialo v tomto mlyne, tak známom, ale teraz nabitom niečím cudzím, čo nepoznal.
„ Čo odo mňa žiadaš?“ spýtal sa už vyrovnane.
Beatrice sa usmiala a zuby sa jej zaleskli v odraze slnka. Na chvíľu mal pocit, že sú nezvykle ostré.
Jej pohľad smeroval k lôžku z jarného lístia, dosť veľkému pre dvoch.
Keď Beatrice na súmraku z mlyna odišla, Domenico sa vrátil do domu. Jeho žena a deti už sedeli za stolom a večerali. Prisadol si za vrch stola, mlčal a odlomil si kus chleba. Žena čosi švitorila deťom a len po chvíli si všimla zelený lipový lístok za Domenicovým golierom. Vybrala ho odtiaľ, no ak sa jej v mysli mihol tieň pochybnosti, nedala to najavo. Ďalej sa venovala rozhovoru s deťmi a kŕmeniu najmladšieho, ktoré nemalo ani dva roky. Po večeri si šli skoro ľahnúť, no Domenicove sny vypĺňala zvláštna jarná vôňa a niečo dosť podobné tmavým vlasom.
Ďalší deň bola nedeľa. Čas ísť do chrámu. Nevyspaný Menocchio naložil rodinu na voz a vydal sa dolu do dediny. Na námestie dorazili medzi poslednými, žena s deťmi sa ponáhľali popredu, no Menocchio zaostal. Jeho pohľad upútal nápis nad vchodom do chrámu. Nevedel čítať. No zrazu uvidel- „Ja som cesta“. Tie slová sa mu vynorili v mysli ako blesk. A on vedel, že patria nad chrámové dvere, že tam sú vytesané hádam už stovku rokov a on ich nevidel. Pripadal si ako slepý, ktorý sa jedného dňa uzdravil. A zároveň neveril vlastným očiam. Na čelo mu vyrazil pot a ako v horúčke hľadal ďalšie písmená. Nakoniec sa vydal do chrámu a v nervozite prešlapoval do konca obradov. Keď sa skončili, počkal až sa chrám vyprázdni a vydal sa za kňazom.
Ten síce nechápal, na čo potrebuje nevzdelaný mlynár nahliadnuť do jeho posvátných kníh a zvitkov, no urobil mu po vôli. Menocchio v nich ako blázon listoval a nakoniec vybehol z chrámu nechávajúc za sebou kňaza krútiaceho hlavou a nikto ho až do večera nevidel.
Keď sa Domenico toho dňa vrátil domov, už nikdy nebol ako predtým. Niektorí hovorili že sa zbláznil. Správal sa inak...zadovážil si učené knihy, receptáre, kalendáre. Všetko čo bolo dostupné. Začalo to byť nápadné, keď sa opovážil oponovať kňazovi priamo pri obrade.
Občas ešte vídal Beatrice na trhu alebo v dedine, vždy to sprevádzal letmý úsmev. Ten mu však z tváre začal rýchlo miznúť súčasne, ako sa jej začalo zaobľovať brucho. „ Nesmieš si to vziať späť, ani nič, čo z toho vzíde“. Tie slová mu rezonovali v hlave vždy keď si dovolil letmú spomienku na ten jarný deň v mlyne...Zlá predtucha a podozrenie v ňom kvasilo celé týždne, začala to byť pomaly choroba. Keď videl Beatrice šťastne usmievať sa na neho a hladiť si brucho, začal pomaly vidieť zlovestný úsmev čarodejnice, ako o ňom hovorili v chráme. Čo ak sa ľudia dozvedia, že je to jeho dieťa? Čo ak ho obviní, že ju donútil násilím..? Čo ak sa to dozvie žena, deti...? Tieto myšlienky mu ako čierne mračná vírili v hlave a zatemnili mu srdce.
V polovici žatvy, keď bolo práce najviac dozrelo aj skazené zrno jeho rozhodnutia. Bola horúca letná noc a spln, keď sa vykradol z domu a zamieril cez dubový háj skratkou k jazeru. Zbehol dolu príkrym svahom a zastavil sa na zanedbanej ceste. Smer našiel ľahko, podľa odlesku mesiaca na hladine jazera, ktorý presvital pomedzi štíhle dubové kmene. Čoskoro uvidel svetlo lampy v malom okne. Prikradol sa popri múre a nazrel do malého domca. Sedela pri svetle sviečky a viazala drobné venčeky z liečivých bylín. Niektoré videli pri strope a vlnili sa v prievane. Bola sama...ako inak. A v jej bruchu rástol ten tvor, čo ho mohol tak ohroziť- celý jeho život, jeho novú lásku v poznaní...rýchlo zahnal myšlienku, že k tomu mu tiež pomohla Beatrice. Zaklopal na dvere.
„ Ach..Domenico, čo sa deje?“
„ Potrebujeme si pohovoriť- smiem ďalej?“
„ Áno, poď...“
Len čo sa za ním zavreli dvere rozhovoril sa.
„ Nepovedala si mi to.“
„ A čo?“ spýtala sa takmer so smiechom. Vnímal to ako posmech.
Prehrabol si vlasy, v ktorých ešte boli stopy múky.“ Toto!" Takmer vykríkol, keď sa zahnal rukou smerom k jej bruchu. Inštinktívne cúvla.
„ Domenico...ja predsa nič od teba nežiadam...“
„ O to nejde! Prídu na to!“ Bol takmer hysterický.
„ Buď pokojný... môže to byť kohokoľvek, prečo myslíš že je tvoje?“ teraz sa navyše dotkla jeho mužskej ješitnosti a zúrivosť v ňom vzkypela. Nezniesol, že by mu vzala jeho krásnu jedinečnú spomienku.
Spoza zástery vytiahol lovecký nôž s ktorým za mlada pytliačil a bodol. Nestačila uhnúť. Stratila rovnováhu a oprela sa chrbtom o stenu, no on bodol ešte trikrát, než cúvol s rukami od krvi a vybehol von do noci. Zviezla sa popri stene na zem a sviečka na stole sa prevrátila a skotúľala sa na zem, kde zhasla v rozširujúcej sa kaluži krvi. Nastala tma a ticho, v ktorom znela len prastará šepotom prenášaná kliatba v neznámom jazyku.
Menocchio cítil podivný pokoj. Ale vedel, že niečo s ním nie je v poriadku. V nasledujúcich dňoch prijal chladne správu o Beatrice, no nezaujímal sa o jej ďalší osud. Najväčšie nebezpečenstvo pominulo...môže byť opäť počestným, priateľským...vzdelaným mlynárom.
Netrvalo však dlho a svojimi knihami vzbudil pozornosť kňaza. Len bohovia poznajú jeho dôvody, keď posielal posla s listom svojim nadriadeným. Snáď žiarlil, že nie je jediným kto je široko ďaleko považovaný za výnimočného, vzdelaného muža...Isté je, že o niekoľko týždňov navštívili dedinu a mlyn vyšetrovatelia z Cirkvi. Menocchio strávil dni a noci pred komisiou a vo vlhkých kobkách hlavného mesta, kým v bolestiach pod katovými rukami vykríkol, kto ho doviedol ku kacírskym myšlienkam a kto ho naučil čítať. No bolesť ho očistila- rozjasnila mu myseľ a srdce a on uvidel hrôzu svojho činu. Keď sa postavil na otepy dreva poliatych olejom a začal sa dusiť dymom, zakričal ešte posledný krát „ Odpusť mi!“ a ľudia vzdychali nad jeho ľútosťou pred Najvyšším.
Je to pravda? Ktovie...Kto tuší, čo sa skrýva v srdci každého z nás a kam nás to nakoniec zavedie.
Volal sa Domenico. Priezvisko si už nepamätám, ale všetci ho volali Menocchio. Bol mlynárom vo Furlansku, kraji šírom a plodnom, pod ochranou jedného z najmocnejších miest Vassagónie. Dane boli nízke, zimy mierne, život pokojný...ale všetko má svoju cenu. Cirkev tu mala veľkú moc. V každom malom mestečku a dedine stál chrám a v ňom kňaz. Nikto tomu pozornému Oku neunikol.
Menocchio bol mlynárom. Mal ženu a pár detí, občas slúžil v chráme, ako každý počestný občan. Bol vcelku spokojný...Vo Furlansku však pôsobili aj iné sily. Tajomnejšie- temné a démonické, ako by povedala Cirkev. Boli tu však skôr ako ona...a všetci o nich vedeli. No nehovorili o nich, nikoho ani nenapadlo aby o nich povedal kňazovi. Boli to proste Oni. Liečili dobytok, liečili deti a pomáhali im na svet, obilie sa vždy na poliach zazelenalo a nič za to nežiadali. Niekedy ich nazývali „ Dobrými pútnikmi“, hovorilo sa, že v noci opúšťajú svoje telá a ich duše sa vznášajú nad krajom, aby chránili jeho obyvateľov pred všetkým zlým.
I Menocchio o nich vedel. Každý rok na jar priviedol do svojho mlyna jednu z nich, starú ženu žijúcu na brehu jazera. Požehnala mlynu a rodine a prijala vždy len toľko, koľko Menocchio mohol po zime dať. Robili to tak všetci...na jar po kraji putovali osamelé postavy a žehnali poliam, remeselným dielňam i domom a po ich návšteve sa na kraj spustili životodarné jarné dažde, zem bola plodná a vydala svoje poklady.
I toho roku poslal v prvý jarný deň Menocchio jedného zo svojich synov do domu pri jazere, aby priviedol starenu, už to bola súčasť rituálu. Keď však vychádzal zo stajne a uvidel zo zákruty vychádzať svojho syna na voze, nesedela na ňom zhrbená starenka. Voz zastavil na dvore a zoskočila z neho mladá tmavovlasá žena. Nebola nijak vysoká, pútala pozornosť iným spôsobom- presne rovnakým ako tá starena- ak ste neboli zasvätený, pripísali by ste to rodinnej podobe.
„ Pekný deň“ pozdravila ho.
Chvíľu nebol schopný slova.
„ Cesare, bež do kuchyne, matka ťa potrebuje.“ -prehovoril po chvíli smerom k synovi.
„ Si Domenico však...“ usmiala sa.“ Colombina mi povedala, že o tomto čase nás očakávaš. Som Beatrice.“
Podal jej ruku.“ Áno, to je moje meno...ale volajú ma Menocchio i ty ma tak môžeš volať. Čo sa stalo s Colombínou?“
„ Od minulej jesene choravela..starala som sa o ňu, kým sa krátko po Novom roku neodobrala...zaujala som jej miesto. “ Viac o sebe a svojej minulosti už nikdy nepovedala.
„Tak teda...poď so mnou...do mlyna“ Zrazu si pripadal veľmi nepatrične, s Colombínou to bolo prirodzené. Teraz si pripadal, že robí niečo, za čo by sa mal hanbiť, ale podivne ho to uspokojovalo.
Vošli do mlyna, kde sa po väčšinu roka povaľovalo množstvo vriec...teraz tu bolo čisto a upratané, v pruhu svetla, ktoré presvitalo cez drevené dosky vírili zrniečka minuloročnej múky. Dvere boli vyzdobené jarnými vetvičkami a vedľa mlynského systému bolo vystlané rovnako zelené lôžko. Domenico netušil aký je jeho význam, no pripravoval ho každý rok, tak ako mu prikázal jeho otec, ktorý vodil do mlyna Colombínu pred ním.
Beatrice sa s uspokojením po mlyne rozhliadla.
„ Tak...mám ťa tu nechať, alebo...?“
„ Nie- ostaň. Toto požehnanie bude špeciálne. Colombína mi povedala, že ju priviedol do mlyna prvý krát tvoj otec. Teraz som tu ja- ta nová. Musí byť spečatená nová zmluva.“
„ Zmluva?“ Otec Domenicovi o žiadnej zmluve nehovoril.
„ Požehnám tvojmu mlynu, mlynár. Dám ti aj dar- to po čom v skrytu duše túžiš.“
„ Po čom túžim? Chcem len požehnanie svojmu mlynu...“
„ Nie po čom túži mlynár Menocchio, ktorý sa vzorne stará o svojich 6 detí a ženu a ktorý každú tretiu sobotu upratuje chrám.. „- prekvapilo ho, odkiaľ toľko o ňom vie, musela sa pýtať v dedine. No že by o nej nikto nepovedal jemu..?
„...ale to, po čom túži Domenico, ktorý žije hlboko tu.“ Dotkla sa teplou rukou jeho hrude.
Zamyslel sa- po čom túži?
Beatrice odniekiaľ vytiahla kostenú ihlu...také sa už nepoužívali. Vzala ho za ruku a kým sa stihol spamätať, bodla ho do ľavého boku. Zľakol sa a čakal ostrú bolesť- no necítil nič. Beatrice si priložila ihlu k perám a ochutnala kvapku krvi, ktorá na nej uviazla.
Domenico sa chytil za bok, no na jeho ruke krv nebola...vyhrnul si košeľu a nebola tam ani stopa po rane. Len drobná dierka v drsnej ľanovej látke.
Beatrice mala zavreté oči. Sledoval krv, ktorá jej uviazla na spodnej pere. Usmievala sa.
„ Veľmi dobre Domenico...veľmi užitočné.“ Šepkala si pre seba.
Bol zvedavý... „ Čo vidíš?“ spýtal sa rovnako potichu.
„ Že si veľmi múdry...ale že ti niečo chýba- a ja ti to dám“.
Vybrala z iného vrecka za hrsť čohosi. Vyzeralo to ako múka...lenže sivé. Ako múka zošednutá vekmi.. Ani sa nestihol spamätať a fúkla mu to do tváre. Rozkašľal sa od vône bylín a ešte čohosi, čo nedokázal identifikovať. Mal pocit, že ho štípu oči a zvláštne mravenčenie vzadu v lebke. Po chvíli to prestalo. Zotrel si prášok z tváre. Nemal pocit, že sa niečo zmenilo.
„ Čo si to spravila?“
„ Dala som ti dar...tak ako to má byť podľa zmluvy. Ale teraz musíš dať dar aj ty mne. Niečo si od teba vezmem. Nesmieš to chcieť späť, ani nič čo z toho vzíde.“
Bol príliš ochromený z toho, čo sa dialo v tomto mlyne, tak známom, ale teraz nabitom niečím cudzím, čo nepoznal.
„ Čo odo mňa žiadaš?“ spýtal sa už vyrovnane.
Beatrice sa usmiala a zuby sa jej zaleskli v odraze slnka. Na chvíľu mal pocit, že sú nezvykle ostré.
Jej pohľad smeroval k lôžku z jarného lístia, dosť veľkému pre dvoch.
Keď Beatrice na súmraku z mlyna odišla, Domenico sa vrátil do domu. Jeho žena a deti už sedeli za stolom a večerali. Prisadol si za vrch stola, mlčal a odlomil si kus chleba. Žena čosi švitorila deťom a len po chvíli si všimla zelený lipový lístok za Domenicovým golierom. Vybrala ho odtiaľ, no ak sa jej v mysli mihol tieň pochybnosti, nedala to najavo. Ďalej sa venovala rozhovoru s deťmi a kŕmeniu najmladšieho, ktoré nemalo ani dva roky. Po večeri si šli skoro ľahnúť, no Domenicove sny vypĺňala zvláštna jarná vôňa a niečo dosť podobné tmavým vlasom.
Ďalší deň bola nedeľa. Čas ísť do chrámu. Nevyspaný Menocchio naložil rodinu na voz a vydal sa dolu do dediny. Na námestie dorazili medzi poslednými, žena s deťmi sa ponáhľali popredu, no Menocchio zaostal. Jeho pohľad upútal nápis nad vchodom do chrámu. Nevedel čítať. No zrazu uvidel- „Ja som cesta“. Tie slová sa mu vynorili v mysli ako blesk. A on vedel, že patria nad chrámové dvere, že tam sú vytesané hádam už stovku rokov a on ich nevidel. Pripadal si ako slepý, ktorý sa jedného dňa uzdravil. A zároveň neveril vlastným očiam. Na čelo mu vyrazil pot a ako v horúčke hľadal ďalšie písmená. Nakoniec sa vydal do chrámu a v nervozite prešlapoval do konca obradov. Keď sa skončili, počkal až sa chrám vyprázdni a vydal sa za kňazom.
Ten síce nechápal, na čo potrebuje nevzdelaný mlynár nahliadnuť do jeho posvátných kníh a zvitkov, no urobil mu po vôli. Menocchio v nich ako blázon listoval a nakoniec vybehol z chrámu nechávajúc za sebou kňaza krútiaceho hlavou a nikto ho až do večera nevidel.
Keď sa Domenico toho dňa vrátil domov, už nikdy nebol ako predtým. Niektorí hovorili že sa zbláznil. Správal sa inak...zadovážil si učené knihy, receptáre, kalendáre. Všetko čo bolo dostupné. Začalo to byť nápadné, keď sa opovážil oponovať kňazovi priamo pri obrade.
Občas ešte vídal Beatrice na trhu alebo v dedine, vždy to sprevádzal letmý úsmev. Ten mu však z tváre začal rýchlo miznúť súčasne, ako sa jej začalo zaobľovať brucho. „ Nesmieš si to vziať späť, ani nič, čo z toho vzíde“. Tie slová mu rezonovali v hlave vždy keď si dovolil letmú spomienku na ten jarný deň v mlyne...Zlá predtucha a podozrenie v ňom kvasilo celé týždne, začala to byť pomaly choroba. Keď videl Beatrice šťastne usmievať sa na neho a hladiť si brucho, začal pomaly vidieť zlovestný úsmev čarodejnice, ako o ňom hovorili v chráme. Čo ak sa ľudia dozvedia, že je to jeho dieťa? Čo ak ho obviní, že ju donútil násilím..? Čo ak sa to dozvie žena, deti...? Tieto myšlienky mu ako čierne mračná vírili v hlave a zatemnili mu srdce.
V polovici žatvy, keď bolo práce najviac dozrelo aj skazené zrno jeho rozhodnutia. Bola horúca letná noc a spln, keď sa vykradol z domu a zamieril cez dubový háj skratkou k jazeru. Zbehol dolu príkrym svahom a zastavil sa na zanedbanej ceste. Smer našiel ľahko, podľa odlesku mesiaca na hladine jazera, ktorý presvital pomedzi štíhle dubové kmene. Čoskoro uvidel svetlo lampy v malom okne. Prikradol sa popri múre a nazrel do malého domca. Sedela pri svetle sviečky a viazala drobné venčeky z liečivých bylín. Niektoré videli pri strope a vlnili sa v prievane. Bola sama...ako inak. A v jej bruchu rástol ten tvor, čo ho mohol tak ohroziť- celý jeho život, jeho novú lásku v poznaní...rýchlo zahnal myšlienku, že k tomu mu tiež pomohla Beatrice. Zaklopal na dvere.
„ Ach..Domenico, čo sa deje?“
„ Potrebujeme si pohovoriť- smiem ďalej?“
„ Áno, poď...“
Len čo sa za ním zavreli dvere rozhovoril sa.
„ Nepovedala si mi to.“
„ A čo?“ spýtala sa takmer so smiechom. Vnímal to ako posmech.
Prehrabol si vlasy, v ktorých ešte boli stopy múky.“ Toto!" Takmer vykríkol, keď sa zahnal rukou smerom k jej bruchu. Inštinktívne cúvla.
„ Domenico...ja predsa nič od teba nežiadam...“
„ O to nejde! Prídu na to!“ Bol takmer hysterický.
„ Buď pokojný... môže to byť kohokoľvek, prečo myslíš že je tvoje?“ teraz sa navyše dotkla jeho mužskej ješitnosti a zúrivosť v ňom vzkypela. Nezniesol, že by mu vzala jeho krásnu jedinečnú spomienku.
Spoza zástery vytiahol lovecký nôž s ktorým za mlada pytliačil a bodol. Nestačila uhnúť. Stratila rovnováhu a oprela sa chrbtom o stenu, no on bodol ešte trikrát, než cúvol s rukami od krvi a vybehol von do noci. Zviezla sa popri stene na zem a sviečka na stole sa prevrátila a skotúľala sa na zem, kde zhasla v rozširujúcej sa kaluži krvi. Nastala tma a ticho, v ktorom znela len prastará šepotom prenášaná kliatba v neznámom jazyku.
Menocchio cítil podivný pokoj. Ale vedel, že niečo s ním nie je v poriadku. V nasledujúcich dňoch prijal chladne správu o Beatrice, no nezaujímal sa o jej ďalší osud. Najväčšie nebezpečenstvo pominulo...môže byť opäť počestným, priateľským...vzdelaným mlynárom.
Netrvalo však dlho a svojimi knihami vzbudil pozornosť kňaza. Len bohovia poznajú jeho dôvody, keď posielal posla s listom svojim nadriadeným. Snáď žiarlil, že nie je jediným kto je široko ďaleko považovaný za výnimočného, vzdelaného muža...Isté je, že o niekoľko týždňov navštívili dedinu a mlyn vyšetrovatelia z Cirkvi. Menocchio strávil dni a noci pred komisiou a vo vlhkých kobkách hlavného mesta, kým v bolestiach pod katovými rukami vykríkol, kto ho doviedol ku kacírskym myšlienkam a kto ho naučil čítať. No bolesť ho očistila- rozjasnila mu myseľ a srdce a on uvidel hrôzu svojho činu. Keď sa postavil na otepy dreva poliatych olejom a začal sa dusiť dymom, zakričal ešte posledný krát „ Odpusť mi!“ a ľudia vzdychali nad jeho ľútosťou pred Najvyšším.
Je to pravda? Ktovie...Kto tuší, čo sa skrýva v srdci každého z nás a kam nás to nakoniec zavedie.